Apple zažíval v deväťdesiatych rokoch minulého storočia divoké časy. Zatiaľ čo v ich prvej polovici nebezpečne balancoval na pokraji krachu, v druhej polovici ho Steve Jobs po svojom víťazoslávnom návrate dostal z najhoršieho. V našej republike ste sa ale v tom čase mohli stretnúť prevažne skôr s klasickými PC s Windows, našlo sa ale pár firiem či domácností, kde kraľoval Apple. Medzi nimi bola aj rodina Johany Fundovej, autorky FB a instagramové stránky Pure Deväťdesiatky a knihy Deväťdesiatky, ktorá by sa mala na pulty obchodov dostať tento rok na jeseň. Aké bolo deväťdesiatkové detstvo s nahryznutým jablkom?
Píšeš knihu Deväťdesiatky o deväťdesiatych rokoch minulého storočia v Českej republike. Jednou z tém sú hry. Ja sama si spomínam na hranie Dyna Blaster, Prince of Persia, Wolfensteina alebo Mortal Kombatu. Ty si to ale s hrami mala trochu inak, pretože vaša rodina vlastnila Macintosh. Čo si najradšej parila?
Fotogaléria
Z hlavy si vybavím napríklad hry Oxyd, Prime Target alebo Wolfenstein. Oxyd bol taká logická hra, kedy hráč musel prostredníctvom čiernej guličky zostavovať potrubie a generátory kyslíka. Prime Target zas bola klasická strieľačka, ktorá sa odohrávala v americkýchancelárskych budovách vo Washingtone DC Hrala som ju hrozne rada, tie americké interiéry ma dosť bavili. Čo sa týka Wolfensteina, tak toho určite predstavovať nemusím, čo?
Avšak super bolo, že my sme okrem samotnej hry mali na našom Macintosh počítači aj editor, v ktorom sme si mohli vytvárať svoje vlastné mapy a levely. A to ma neskutočne bavilo. V editore si si tak mohol vytvoriť koľko tajných miestností si chcel, ľubovoľne pridávať vojakov a psov, vytvárať dlhé chodby, skrátka čokoľvek podľa svojej vlastnej kreativity a nálady. A následne si si to, čo si vytvoril, zahral. Týmto som strávila naozaj dlhé hodiny. Ako ďalšie hry si náhodne vybavujem napríklad Čísložrúty, Snood, Blobbo alebo Space Junkie. Horšie to bolo s tým, že tieto hry moji spolužiaci často nepoznali, pretože na svojich PC parili niečo iné. Takže som bola smutná, že sa im so svojimi hernými úspechmi nemôžem pochváliť. Nezostalo, než sa o lepšie skóre predháňať so starším bratom, ktorý by si určite spomenul na viac hier aj ich technické špecifikácie. Bola som ale zvyknutá aj na tie prefláknuté hry, pretože v školských počítačových učebniach sme na PC parili napríklad Prehistoric a u kamaráta na počítači Mortal Kombat.
Keď sme si prvýkrát písali, povedala si mi zaujímavú vec – kvôli vlastníctvu Macintosha si sa v deväťdesiatych rokoch cítila „menejcenná“, pretože si sa s kamarátmi nemohla porozprávať o hrách. Tvoj prvý časopis bol vytlačený v úplne inom fonte, než aký sme boli zvyknutí z našich 386 s Windows 3.1. Aký model Macintosha ste mali a – ak môžem byť tak drzá – ako ste sa k nemu dostali?
Keď som bola približne v prvej triede – takže asi tak v roku 1996 – zaobstaral môj otec domov v tom čase už pár rokov starý Macintosh LC II, čo bol náš prvý rodinný počítač. Podľa jeho slov nebolo o čom uvažovať, pretože Mac OS bol vďaka ploche a ikonám v tom čase úplne neporovnateľný s Windows, ponúkal tiež využitie kvalitných grafických softvérov a navyše bol odolný proti vírusom. O 2 – 3 roky neskôr nám v bazáre zaobstaral novší počítač, a to Power Macintosh 7200/90, ktorým nahradil ten prvý. Na oboch počítačoch sme hrali hry, vytvárali textové dokumenty alebo po prvýkrát skúšali internet.
Fotogaléria
V roku 2001 však kvôli mizernej kompatibilite Mac OS s Windows sme zaobstarali domov aj klasické PC, pretože na tých starých Apple počítačoch sa nedali otvoriť napríklad ani wordové dokumenty, ako je dnes úplne bežné. Takže jsme potřebovali mít možnost psát například referáty do školy ve formátu, který si učitelé na svém počítači otevřou (na gymplu jsme totiž měli možnost odevzdávat úkoly na disketách).Ještě jsme později, začátkem nového tisíciletí, měli doma Power Mac G3 a následně Power Mac G4, ale kvůli té mizerné kompatibilitě jsme na běžné věci používali zmíněné PC, kde jsme se se starším bráchou střídali. Mimochodom, keď sme to PC zaobstarali, musela som si zvyknúť na myš s ľavým aj pravým tlačidlom! Z Macintosha som totiž bola zvyknutá iba na jedno hlavné tlačidlo na myši.
Spomínaš si na nejaké technické špecifikum deväťdesiatych rokov, na niečo, čo by Ti o generáciu mladší človek neveril? Dnešným deťom možno pripadá nepochopiteľné, že sme staré počítače s Windows museli najskôr vypnúť cez ponuku Štart, a až potom ich ešte fyzicky vypnúť tlačidlom.
Čo sa týka Macintosha, tak mi v pamäti utkvelo legendárne potvrdzovacie tlačidlo "Budiž". Generácia dnešných detí by možno ani nevedela, čo to slovo "budiž" znamená, no nie? Samozrejme nemôžem nespomenúť pomalé vytáčané pripájanie k internetu, kedy za legendárnych zvukov modemu až do poslednej chvíle nebolo jasné, či sa to naozaj podarí. A pripájať sme sa mohli až večer, keď bol internet lacnejší. Najhoršie bolo, že vo chvíli, keď niekto zdvihol telefón, sa pripojenie úplne prerušilo. To by si dnes mladšia generácia asi naozaj už nevedela predstaviť. Rovnako ako neskutočne pomalú rýchlosť tlačiarní alebo postupné načítanie internetových obrázkov, ktoré sa nakonec občas ani nenačítali. Samostatnou kapitolou by boli prvé mobilné telefóny Nokia, na ktoré sa spravidla zmestilo len 10 správ, takže bolo nutné ich neustále premazávať.
Rad “detí deväťdesiatok” spomína na to, ako si neskôr vo Wordu hrali s WordArtem. V akej appce si tvorila Ty? A ak ju môžeš porovnať s Wordem, v čom sa líšila?
My sme na Macintoshi používali program ClarisWorks. Strašne ma bavilo vytvárať najrôznejšie textové dokumenty a písať v programe napríklad listy babičke, kedy som kombinovala rôzne štýly písma a pridávala jednoduché čiernobiele obrázky. Tiež som v tomto programe tvorila niekedy cca v 4. triede svoj časopis, ktorý sa volal Super Rybka. Ten sme vytlačili na tlačiarni StyleWriter (ktorá mimochodom tiež bola od Applu, nechýbalo na nej legendárne farebné jabĺčko) a následne som u otca v práci všetky stránky niekoľkokrát skopírovala a zošila.
Niekde na starých disketách by som mala mať uložené ešte rôzne textové dokumenty z ClarisWorks alebo nahrávky z audio programu, ktorý sme mohli používať, pretože sme k Macu mali externý mikrofón – ten bol mimochodom celkom pekný a ladil s designom Macintosh počítačov. A o WordArt som rozhodne neprišla, keď sme v roku 2001 mali prvé PC, tak som vo Wordu tiež skúšala rôzne nápisy a strávila tým dosť času. Dokonca som vo Wordu vytvorila svoj prvý jednoduchý web o Harrym Potterovi, pretože Word umožňoval ukladať dokumenty v html formáte. Neskôr som dokument nahrala na sweb.cz. Kvalitu toho webu by som radšej nechala bez komentára, haha.
Čo sa Ti vybaví, keď sa povie "deväťdesiatky a technológie"? Mala si nejaký vysnívaný kúsok, ktorý si chcela vlastniť? U mňa to napríklad bol GameBoy, priesvitná pevná linka, počítač s Pentiom, neskôr PlayStation, Nokia 8210 alebo iMac G3, aj keď niečo z toho už je skôr ikonou počiatku 21. storočia. Po čom si túžila?
Fotogaléria
V polovici deväťdesiatok blízko nás bývala japonská rodina, ku ktorých rovnako starým deťom sme sa občas chodili s mojím bratom hrať na záhradu. Oni síce hovorili len japonsky a my len po česky, ale to nám vtedy vôbec nevadilo, pretože toto v detstve nie je žiadna prekážka. A tie japonské deti mali hrozne moderné hračky, ktoré im rodina vozila z Japonska – vybavujem si napríklad takú malú elektrickú detskú motorku, na ktorej jazdili. Tie hračky sme im závideli a ja som sa pýtala rodičov, prečo také zábavné hračky tiež nemáme. Vysvetľovali mi, že v Čechách toto bohužiaľ zatiaľ dostať nie je a mne to prišlo strašne nefér. Čo sa týka neskorých deväťdesiatok, tak som si priala, aby rodičia mali záznamník, pretože ma v amerických seriáloch bavilo, ako si rodina po príchode domov skoro zakaždým púšťa odkazy od ľudí, ktorí sa im nemohli dovolať. A samozrejme som tajne snívala o tom, že raz budem mať svoj vlastný počítač, pretože asi ako vo väčšine ostatných domácností sme sa na počítači museli v rodine striedať.
Ako sme spomínali v úvode, v Tvojej knihe Deväťdesiatky nebude chýbať téma technológií. Mohla by si našim čitateľom aspoň trochu naznačiť, na čo v tejto kapitole môžu tešiť?
Áno, technológiám bude venovaná samostatná kapitola. V tej sa venujem rôznym fenoménom vtedajšej doby, napríklad kartám do telefónnych búdok, mobilným telefónom Nokia, počítačovým hrám (napríklad legendárnemu DOOMu) alebo vzniku katalógového vyhľadávača Zoznam. Zároveň majú v tejto kapitole svoju niekoľkostránkovú autorskú spomienku 4 ľudia: Ondřej Neff sa vo svojej spomienke venuje dobe, keď v roku 1996 založil online denník Neviditeľný pes. Ivo Minařík opisuje svoje prvé skúsenosti s internetom a e-mailom. Ondřej Novotný zas spomína na 31. december 1999, kedy hrozila technologická apokalypsa Y2K. A autorom poslednej spomienky v kapitole je Adam Konrád, ktorý sa od svojej lásky k počítačovým hrám dostal až do USA, kde pracuje v hernom štúdiu Bethesda.
Zostala si Applu verná dodnes, alebo dávaš prednosť konkurencii?
Fotogaléria
Áno, používam Apple výrobky. Ale aj pri ich používaní sa samozrejme sem tam naštvem. Koneckoncov legendárne dúhové koliesko dokáže pekne potrápiť aj trpezlivých jedincov. V práci používam pracovný MacBook Air, rovnako tak doma mám svoj osobný Air. Predtým som mala Macbook Pro a ten mi vydržal snáď 7 rokov, mala som ho veľmi rada, mal lepší displej a lepšie sa mi na ňom pracovalo. Air ma predsa len občas trochu hnevá. Čo sa týka mobilu, tak som si vlani zaobstarala iPhone Xs, pretože mi kvôli veľkosti displeja už nestačil môj iPhone SE. Čakala som ale trochu lepší foťák, paradoxne sa mi viac páči fotografia od priateľa, ktorý používa iPhone XR. Každopádne mi vyhovuje, že ako na prácu, tak na voľný čas mám produkty Apple. V predchádzajúcom zamestnaní som si musela po dlhej dobe zvykať na Windows a občas to bolo náročné. Vlastne som si vtedy ani po 2 rokoch dennodenného používania nezvykla.
Kedy sa môžeme tešiť na vydanie Deväťdesiatok?
Kniha by mala vyjsť na konci tohto októbra a bude k dostaniu ako v bežných kamenných kníhkupectvách, tak aj na e-shope Albatros Media, ktoré ju vydáva. Všetky aktuality ohľadom vydania knihy zverejňujem na Facebookui Instagramu Pure deväťdesiatok.
Na záver rozhovoru si nemôžem odpustiť zásadnú otázku: Dylan, alebo Brandon?
Nemusím sa ani na sekundu rozmýšľať. Samozrejme Dylan McKay. Navždy!
