Zavřít reklamu

Koniec minulého týždňa nebol len druhým výročím predstavenia Siri, ale tiež sme si mohli pripomenúť druhé výročie úmrtia Steva Jobsa. Steve v posledných rokoch svojho života nevenoval svoje dni iba príprave budúcich projektov, ale tiež sa postaral o to, aby v roku 2007 navždy zmenil svet. Už na začiatku toho roku spoločnosť Apple predstavila prvú generáciu svojho telefónu iPhone a navždy zmenila náš pohľad na mobilné telefóny. Telefóny odvtedy získali veľkú obrazovku, operačný systém, a po čase sme sa mohli stretnúť aj s hardvérovými parametrami v dokumentoch a reklamách. Už to nie je iba o megapixeloch – pri telefóne sa dnes ľudia rozhodujú aj podľa frekvencie procesoru a počtu jadier, veľkosti pamäte RAM alebo podľa rozlíšenia obrazovky. Vďaka The New York Times sa ale dozvedáme ďalšie zaujímavosti z obdobia vyvíjania prvého iPhone, a z historického iPhone Eventu.

Známy denník cez víkend priniesol rozhovor s Andym Grignonom. Aj keď drvivá väčšina fanúšikov Applu zrejme jeho meno nepozná, práve Grignon bol tým, kto mal na starosti vývoj antén pre pôvodný iPhone, a vývoju revolučného zariadenia venoval 2,5 roka svojho života. Mnohokrát pritom navštívil sídlo sedemkrát do týždňa. Ale ani 9. januára/ledna 2007 nebol telefón dostatočne pripravený na to, aby ho mohol Steve ukázať svetu v dokonalosti. Prečo to však Steve dokázal a prečo sa behom celej prezentácie neudiali žiadne problémy? Je to preto, že prezentácia bola pripravená tak, aby k žiadnym chybám nedošlo. To, čo Steve prezentoval, bol veľmi nestabilný prototyp softvéru, ktorý nebol schopný fungovať tak, aby vykonal všetky funkcie naraz. Vývojári tak trávili niekoľko dní pred konferenciou v samotnej hale, a dokonca tu aj niekoľkokrát prespali, aby dokázali pripraviť prototyp OS X Phone na konferenciu. Práve tu objavili niečo, čo nazvali „zlatou cestou“.

Zistili, že systém dokáže fungovať iba v takom prípade, že užívateľ vykoná určité činnosti v určitej postupnosti, ale ani vtedy nedokázal pokryť všetky funkcie naraz. Prístroj mal iba 128MB RAM a procesy ostávali naďalej zapnuté, aj keď sa užívateľ vrátil na domovskú obrazovku. Steve tak mal v historický deň pripravených niekoľko kusov iPhone, pričom každý z nich bol určený iba na konkrétny sled činností. Podľa Grignona bol softvér v danej dobe dokonca tak zabugovaný, že pokiaľ by Steve najprv spustil video a potom hudbu, systém by jednoducho spadol. A práve preto si aj Steve musel vyhradiť celých 5 dní na to, aby si natrénoval prezentáciu. Ani to však neznamenalo okamžitú výhru – iPhone mal ešte v ten deň problémy s telefonovaním, strácal internetové pripojenie alebo sa jednoducho vypol.

O to väčší strach nastal, keď Steve chcel predvádzať mobilný systém tak, že ho streamoval na veľkú obrazovku. Jobs už vtedy chcel, aby predviedol ľuďom niečo, čo chcú – a budú chcieť aj po pol roku čakania. Pracovníci tak museli pripojiť k iPhonu niekoľko káblov a spojov, aby zaistili, že sa obraz bude priamo vysielať na prezentačnú obrazovku. Práve tento magický efekt mal v ľuďoch vyvolať dojem, že iPhone držia v rukách. Navrhovalo sa tiež, že sa na pódiu objaví kameraman a bude snímať obrazovku iPhone spolu s Jobsovou rukou. To však pre Jobsa nebolo prijateľné a návrh bol okamžite zamietnutý. Zhodou náhod sa ale nejednalo o jediné káble, ktoré vytŕčali z prototypov iPhonu. WiFi anténa v tom čase tiež nebola pripravená pre konzumný produkt, a tak sa WiFi anténa iPhonu nachádzala až v zákulisí, kde sa ukrýval tajný router. Kúzlom, akým Apple ukryl router pred ľuďmi v sále, bolo prepísanie softvéru v AirPort. Programátori prepísali jeho softvér tak, aby využíval japonské WiFi frekvencie, ktoré nie je povolené používať v USA.

Jednalo sa však o jediný problém s konektivitou? Steve a Jony Ive už v roku 2006 vytvorili prototyp iPhone veľmi podobný tomu, ako vyzeral finálny prístroj, no v snahe o minimalistický dizajn títo umelci vytvorili zadnú časť iPhone kompletne z hliníku. Ten doslova zabránil iPhonu prijímať akýkoľvek signál, a tak musel Grignon s kolegom Rubénom Caballerom navštíviť zasadaciu miestnosť a logicky vysvetliť, prečo takýto telefón jednoducho nebude telefónom Steve a Ive však aj naďalej zastávali víziu hliníkového zariadenia, a tak jedným z návrhov bol ten, že by sa na tele nachádzala drobná dierka pre prijímač. Ale ani tá by neumožnila prijímať signál. Problém so signálom bol samozrejmosťou aj počas eventu. Vtedajšia anténa nedokázala prijímať silný signál, a tak museli programátori prepísať softvér tak, aby vždy ukazoval päť paličiek. Aby však bola kvalita signálu zaistená, AT&T poskytlo Applu prenosný telefónny vysielač.

Najväčší strach dostali pracovníci behom veľkého finále. Steve v ňom spustil hudbu, prijal hovor od Phila Schillera, medzitým poslal obrázok cez e-mail, spustil internet, ukončil hovor a vrátil sa späť k hudbe. To, čo znie ako nenáročná činnosť, bolo pre vývojársky tím nočnou morou. Aj keď sa na plátne objavili chyby softvéru, Steve to dokázal a predviedol iPhone skutočne tak, aby nedošlo k závažnej chybe. To bol zároveň podľa Grignona dôvod, prečo spolu s inými radostne vypili zvyšok fľaše Škótskej whisky, ktorú si priniesol na event. Behom hodinového eventu si z fľaše pripil každý vývojár po tom, ako jeho prácu úspešne odprezentoval Steve. To zároveň spôsobilo, že bol Grignon na konci iPhone eventu opitý. Ľudia zodpovední za vývoj telefónu nakoniec úspešný deň oslávili v jednom z barov v oblasti.

iPhone pred iPhonom
Vývoj revolučného zariadenia s dotykovým displejom od Apple siaha až do roku 2003. Ako tvrdí jeden z prvých pracovníkov na projekte, Joshua Strickon, „Steve chcel zariadenie, ktoré by mu umožnilo čítať e-maily na záchode.“ Apple sa tak v momente začal pripravovať na ohlásenie revolučného zariadenia, iPadu. Inžinieri a dizajnéri Applu tak časom vyvinuli prístroj s 10- až 12-palcovým dotykovým displejom a súčiastkami z Mac mini. Steve ale chcel, aby prístroj využíval systém Mac OS X, ale operačný systém bol v tej dobe prispôsobený len pre klávesnicu a myš. Prototyp tak obsahoval demo aplikáciu, ktorá vysunula dotykovú klávesnicu zdola, tak ako na finálnom iPhone a neskôr aj na iPade. Ani napriek tomu neboli prvé výsledky úspešné: „Nedokázali ste vytvoriť zariadenie s takou výdržou batérie, aby ste ho mohli používať vonku, a ak áno, nemohli ste v ňom mať taký čip, ktorý by priniesol uspokojivú grafiku.“

Dôraz na použitie dotykovej obrazovky narástol, keď Steve začal túto technológiu vyžadovať v priebehu roku 2005. Netušil však, ako dlho bude trvať vývoj dotykového OS X, a preto prvý prototyp telefónu vyzeral jednoducho tak, ako prvý iPod. Koliesko Click Wheel bolo skutočne hlavným ovládacím prvkom, a spoločnosť dokonca zvažovala, že tento prístroj uvedie na trh: „Bol by to jednoduchý spôsob ako preraziť na trh, ale zariadenie by nebolo tak cool ako dnešné zariadenia,“ tvrdí Grignon. iPod+Phone, ako sa mal prístroj údajne volať, svojim ovládaním veľmi pripomínal staršie telefóny a o jeho „starobu“ sa postaral aj čiernobiely displej. Práve displej spôsobil, že Apple vyvinul desiatky prototypov zariadenia s rôznymi veľkosťami obrazovky, a dokonca zvažoval dva modely s rôzne veľkou obrazovkou: „Snažil som sa pretlačiť dve veľkosti – klasický iPhone a iPhone mini, presne tak ako tomu bolo pri iPodoch. Myslel som si, že jeden by bol smartfónom a druhý by bol hlúpejším telefónom. Nikdy sme však nenašli žiadnu hnaciu silu pre vývoj malého iPhonu,“ spomína Jon Rubinstein, bývalý člen vedenia Applu a CEO Palm.

Apple do vývoja vložil údajne 150 miliónov dolárov. Ani to však nezabránilo tomu, aby Steve chránil projekt tak, ako to je len možné, a mnohí zamestnanci tak ani len netušili, prečo spoločnosť utráca milióny. Záujem o odhalenie sa obzvlášť zvyšoval po tom, ako vyvolení zamestnanci trávili 80 hodín týždenne v práci a nemohli nikomu povedať, na čom pracujú. Dokonca stačilo, aby Apple zistil, že ste o vývoji iPhone povedali vašej manželke, a s vašou prácou ste sa mohli nadobro rozlúčiť. Predtým, ako ste sa mohli stať členom vývojárskeho tímu, museli ste podpísať dohodu o mlčanlivosti. Po podpísaní mohol manažér oboznámiť zamestnanca s projektom, a ten musel následne podpísať ďalší dokument, v ktorom potvrdil, že podpísal dohodu o mlčanlivosti a nebude o projekte nikomu hovoriť. „Na dvere miestnosti, v ktorej prebiehal vývoj iPhone, sme zavesili nápis „Fight Club“ (Klub bitkárov), pretože prvým pravidlom tohto klubu je, že o ňom nerozprávate. Steve nechcel pozvať nikoho zvonka aby pracoval na používateľskom prostredí, al povedal mi, že môžem zamestnať hocikoho zo spoločnosti. Tak som s nimi išiel do mojej kancelárie, usadil ich a povedal im: ‚Ste hviezdy vo vašej aktuálnej roli. Pracujem na inom projekte a chcem, aby ste nad ním pouvažovali. Nemôžem vám povedať, čo to je. Jediné, čo vám viem povedať je to, že budete musieť obetovať noci a víkendy a budete musieť pracovať tak tvrdo ako nikdy predtým,“ spomína na vývoj Scott Forstall, bývalý senior viceprezident pre vývoj iOS.

Apple tajil svoj projekt aj pred dodávateľmi komponentov. Zachádzal tak ďaleko, že poskytoval výrobcom falošné technické nákresy, vďaka čomu si dodávatelia ako Marvell alebo CSR mysleli, že Apple pripravuje iPod s WiFi a Bluetooth anténou. To isté sa dialo aj v prípade, že sa mal Apple stretnúť s vedením mobilného operátora. „Jednoducho ste nechceli, aby recepčná alebo ktokoľvek iný videl, že máte na sebe niečo s nápisom Apple,“ spomína Grignon. O vývoji iPhone dokonca nemohli komunikovať ani jednotlivé tímy zapojené do jeho vývoja. Tí, čo mali na starosti hardvér, sa nemohli rozprávať s tými, čo mali na starosti softvér. A ak potrebovali otestovať prístroj softvérom, pracovali s proxy kódom. A tí, ktorí pracovali na softvéri, museli imitovať hardvér zariadenia na počítači, aby zistili, koľko výkonu vyžadujú jednotlivé aplikácie. Medzi zamestnancami Applu sa neskôr začali šíriť špekulácie, že projekt je tak prísne strážený, že ak sa pokúsite vstúpiť do miestnosti a nie ste autorizovaní, prístupový terminál automaticky privolá ochranku, aby vás vyviedla z budovy. Inak to nebolo ani pár dní pred predstavením. Steve sa dokonca tak bál nechcených únikov, že v poslednú noc donútil pracovníkov prespať v hale, ktorú strážilo 12 strážnikov. Medzi pracovníkov, ktorí museli na jednu noc opustiť pohodlie svojho domova, patrili aj zvukári a osvetľovači. Budova bola strážená 24 hodín denne a prístup dnu bol možný len v prípade, že sa podarilo overiť ich identifikačné údaje.

Steve_Jobs_presents_iPhone

*Zdroj: The New York Times

Dnes nejčtenější

.